.sin.king

sinking
is a process
of maintaining a steady weight
slow and constant
perseverance
do not rush
just sit and wait

.emp.tied

Aj prázdno má svoju podobu.

Bože
skúšaš
ma
koľko prázdna sa do mňa ešte zmestí
koľko zaváhaní a návratov na rozcestí
koľko zlých zvestí
zmení cieľ mojej cesty

zmenili.
ciele na cestu.


Bože
skúšaš
či som hoden toho, čo mi patrí
či z iskry nevzbĺknem do vatry
či lož nie je moja pravda na tri

Odpúšťam ti

ja.s.tváram.i.ba slová

ty si stvoril s.vety

Odpúšťam ti

.m.omen.t

Sedím a šúpem. Tie najmenšie jablká na svete. Tie celkom najmenšie, že sa až v dlani strácajú. Jedno po druhom. Ruky mi celkom páchnu ako zimný chlad. Zvláštne, aj ja si vravím. Asi sa zachytil na ich voskom mastnej koži, kým vonku mrzli. Zachytil a už neušiel. A moje ruky, teraz páchnu ako mráz.

Kolieska padajú na stôl. Jedno vedľa druhého.  Ako prerastené ostružliny prerastených ceruziek. Kopia sa a zavadzajú. A jablká, ešte menšie ako predtým, pomaly schnú. Polonahé na starom dreve stolovej dosky. Jedno vedľa druhého. Jedno po druhom. V presnom poradí. Tak ako ich vyzliekam.

Štvrtím ich. Kým stihnú zhnednúť. Ide to ťažko, malým nožom. Väčšina je jadro. A keď si aj myslím, že to stačí, ostré kúsky tuhého jadrovníka stále ostávajú v tých miniatúrach polmesiaca. Ako nechty. Celkom plytko zaborené do dužiny. Posledné stopy sebaobrany.
Ale nakoniec by vadili. Nepatrný detail. Premýšľam prečo vlastne sa tak urputne bránia.
Odkrývam vnútorné brušká štvrtiek. Ešte celkom snehobiele. Živé. Objavujem život. Dávny. Skromný chomáč, čiahajúci z jadra. Vnútro. Mini paraziti, čo sa trúsia, v mikroskopických chodbičkách. A keď aj tie opatrne vyrežem chirurgickým rezom, nájdem odbočku. Alebo križovatku. Držia ma v strehu. Neprestávam ťať.

Konečne. Dlane sa mi už úplne rozmočili. Koža rozdrásaná kyselinami sa pomaly zvrašťuje, že prsty vystriem už len nasilu. V miske teraz ležia všetky ešte ako-tak biele detské dlane, žobrajúce, o dúšok vody. Pomaly ale isto schnú.

Tak ich vsypem do mixéra a oni prehovoria. Zhnedoružoveli, ako pokožka. Plné, mužské i ženské pery. Na chvíľu váham, či to hnedutie nie je len potreba sa opäť zakryť. Oni sa zatiaľ trepocú nad čepeľou. Niečo sa mi asi snažia povedať. Cez zavíjanie mixéra však aj tak nič nepočuť.

Keď nastane ticho, radšej prejdem k stolu s cestom. Nátlakom ho nútim splynúť s povrchom, kopírovať, priľnúť. Musím byť dôsledný, lebo tendenčne sa vracia k sebe. 

Z pier ostali už len franforce stebiel. Ako pole na jeseň. Ešte väčšmi zhnedli a pustili šťavu. Pripomínajú skulptúru bujnej hrivy. Medených vlasov. Vnáram medzi ne prsty. Žmýkam. Rozprestriem na hladké cesto, zavíjam.

Kým sa dívam ako sa v oranžovom svetle vlní teplý vzduch a cesto neúprosne hnedne, vedľa dva razy väčšia kopa farebnej zmesi povrchových šupiek, tuhého jadrovníka, semienok hnedých ako čerstvé gaštany. Uvažujem, čo si s tým počnem.
Na chvíľu je mi toho všetkého ľúto.

.nethereal

Miluješ ma viac, než si zaslúžim.

Než... si zaslúžiš.

Premýšľam nad tým prečo sme od seba tak ďaleko.
Prečo si nerozumieme.
Prečo... ti nerozumiem...
Aj keď mi práve šepkáš tvoju otázku do ľavého ucha, na ktoré lepšie počujem.

Len neuvažujem správny rozmer.

Žijem hlboko.
Tak hlboko, že tam nedosvietiš.
Kam potme nedokráčaš.

A aj napriek tomu sa v tebe vidím.
Lebo ty žiješ tiež hlboko.

Jedna a jedna tma je stále iba jedna. 

Aj keď nás sú dve. 

T.my.

.ja.zvy.kam

pomaly si odvykám
že srdce je tiež časťou človeka
pomaly si isto zvyknem
že čo nemám, neunikne

.večernica

Míňam sa
opar stúpa cez siluety korún
míňam sa
so svetlom,
zlato v rukách
medzi prsty
šteklíš
si slnečnica
slnečnica, počuješ?
Nechávam oči
minúť tvoje plece
v očiach sa ti trbiece
výška
diaľka
pád
plané slová
aj tak
v tráve
z trávy
tvárou kráľ


míňam sa
ti v lete
minúta po minúte
klesá hlava
opadali lupene
počuješ ma,
šepkám ti
o ďalších východoch slnka
nespi, počuješ ma?
Spomenieš si
na moje celé meno?
Spomenieš si na moje sp(á)l(n)e...nie?

.ľahšiel

Spadol si mi z pliec...(?)

Necítim už tlak

čo tlačil

pritláčal ma k zemi

Ťažobu,

čo držala ma -

v hlboký nádych mením

Spadol si mi z pliec.

...a možno sám si zliezol...

Srdce znova dýcha

rozum bije

že
pádu

predchádza vždy pýcha

stratil som príťaž

s ktorou dokázal som kráčať po dne

stratil som ťa... si zvykám

že je to zas iba o/(na) mne

zapúšťal som korene...

teraz idem,

kráčam

musím.

Srdce dychtí po zmene.

(A rozum...)

Spadol si mi z pliec...

(pádu...)

...a možno sám si zliezol.

(...predchádza...)

Možno som ťa zhodil...

(...vždy...)

A možno len zle niesol...

(...)

Dýcham.