.m.omen.t

Sedím a šúpem. Tie najmenšie jablká na svete. Tie celkom najmenšie, že sa až v dlani strácajú. Jedno po druhom. Ruky mi celkom páchnu ako zimný chlad. Zvláštne, aj ja si vravím. Asi sa zachytil na ich voskom mastnej koži, kým vonku mrzli. Zachytil a už neušiel. A moje ruky, teraz páchnu ako mráz.

Kolieska padajú na stôl. Jedno vedľa druhého.  Ako prerastené ostružliny prerastených ceruziek. Kopia sa a zavadzajú. A jablká, ešte menšie ako predtým, pomaly schnú. Polonahé na starom dreve stolovej dosky. Jedno vedľa druhého. Jedno po druhom. V presnom poradí. Tak ako ich vyzliekam.

Štvrtím ich. Kým stihnú zhnednúť. Ide to ťažko, malým nožom. Väčšina je jadro. A keď si aj myslím, že to stačí, ostré kúsky tuhého jadrovníka stále ostávajú v tých miniatúrach polmesiaca. Ako nechty. Celkom plytko zaborené do dužiny. Posledné stopy sebaobrany.
Ale nakoniec by vadili. Nepatrný detail. Premýšľam prečo vlastne sa tak urputne bránia.
Odkrývam vnútorné brušká štvrtiek. Ešte celkom snehobiele. Živé. Objavujem život. Dávny. Skromný chomáč, čiahajúci z jadra. Vnútro. Mini paraziti, čo sa trúsia, v mikroskopických chodbičkách. A keď aj tie opatrne vyrežem chirurgickým rezom, nájdem odbočku. Alebo križovatku. Držia ma v strehu. Neprestávam ťať.

Konečne. Dlane sa mi už úplne rozmočili. Koža rozdrásaná kyselinami sa pomaly zvrašťuje, že prsty vystriem už len nasilu. V miske teraz ležia všetky ešte ako-tak biele detské dlane, žobrajúce, o dúšok vody. Pomaly ale isto schnú.

Tak ich vsypem do mixéra a oni prehovoria. Zhnedoružoveli, ako pokožka. Plné, mužské i ženské pery. Na chvíľu váham, či to hnedutie nie je len potreba sa opäť zakryť. Oni sa zatiaľ trepocú nad čepeľou. Niečo sa mi asi snažia povedať. Cez zavíjanie mixéra však aj tak nič nepočuť.

Keď nastane ticho, radšej prejdem k stolu s cestom. Nátlakom ho nútim splynúť s povrchom, kopírovať, priľnúť. Musím byť dôsledný, lebo tendenčne sa vracia k sebe. 

Z pier ostali už len franforce stebiel. Ako pole na jeseň. Ešte väčšmi zhnedli a pustili šťavu. Pripomínajú skulptúru bujnej hrivy. Medených vlasov. Vnáram medzi ne prsty. Žmýkam. Rozprestriem na hladké cesto, zavíjam.

Kým sa dívam ako sa v oranžovom svetle vlní teplý vzduch a cesto neúprosne hnedne, vedľa dva razy väčšia kopa farebnej zmesi povrchových šupiek, tuhého jadrovníka, semienok hnedých ako čerstvé gaštany. Uvažujem, čo si s tým počnem.
Na chvíľu je mi toho všetkého ľúto.