19:43

Tá veľká žeravá guľa si pokojne zapadá a kašle na všetko ostatné, lebo 19:37. Zvyšok sveta je jej ukradnutý, koniec koncov, nie je jeho súčasťou. Iba sa opovržlivo díva zhora. A neskromne svieti. Neznášam tie slnečné dni, keď nemôžem hľadieť pred seba smerom, ktorým kráčam a musím zvesiť hlavu, alebo si nechať vypáliť realitu zo života. Neznášam, keď sa tak tvári, lebo mnou vtedy lomcuje zima, čo to chabé pávie perie nedokáže otepliť. Neznášam, keď klame, tak trúfalo, priamo do očí. A najviac neznášam, keď sa rozhodne zapadnúť. Vždy načas, bez jedinej odchýlky, ktorá by jej chlad možno pošteklila. Vždy načas, aby sa všetci naraz mohli začať báť. Vždy načas, a pomaly, aby strach z tmavého kúta rástol geometrickým radom.

19:38 - mám dobré skóre, dnes ma letargicky skoro prechádza chuť neznášať žiarovky všetkých veľkostí, tak nie až tak neznášaný mobil vrátim späť i s jeho belavou svätožiarou do temného prostredia nohavíc sarkasticky pomalým spôsobom verným odídelému kingovi oblohy. Tá je už medzitým pokrytá fosforeskujúcim prachom, takmer provokujúca hlbokou romantikou. Škoda, že som alergik. Tie nohavice sú až príliš úzke, lebo stehno mi masíruje intenzitou šijaceho stroja prejav chorobného strachu malého Sonyho (priezviskom Ericsson, keby že si budete chcieť pýtať jeho číslo). Displej mi do tváre pľuje najbližších 20 minút ponižovania, urážok a silných decibelov. "Matka volá... Linka 1" Rozhodol som sa nebyť v dosahu a tehlu som nechal vrčať na parapete, aby som si uctil jej pamiatku aspoň symbolicky. Zistil som, že vo vrecku mám aj čosi iné, čo by ani náhodou nemohlo byť užitočné v tejto chvíli, a teda bývalú reprezentantku celulózy na dôchodku a bývalého reprezentanta latexu, ktorý už hodnú dobu poberá dôchodok invalidný.

Na chvíľku som zas pocítil chuť neznášať, ale prešlo ma to, rovnako, ako chuť oboch ešte niekedy použiť. Aj v predpovedi na dnes hlásili prehánky. Tak som to prehnal a odpľul si z balkóna do tej hlbokej tmy a odbremenil sa od tohtotýždňového zápalu hrdla. Sused asi predpoveď nepočúval... Nuž, komu niet rady... Kým on sa pokúšal nadviazať konverzáciu s neznámou inteligenciou, čo mu poslala posolstvo rovno z nebies, ja som si zapaľoval imaginárnu cigaretu a potiahol z nej s takým pôžitkom až som sa skoro zadusil, že je to naozaj. Kokot! (Fakt divné, že v zdanlivo poslednej životnej chvíľke ma napadne zrovna táto časť môjho života.) Alergik a astmatik! A ešte kripel! Zamyslel som sa nad tým koľko lichotivých diagnóz by na mňa dnes vytiahla moja rodička. A dosť vážne som bol na vážkach, či by ich bolo viac, ako susedových. Ale premýšľanie ma nikdy nebavilo natoľko, aby som mu venoval čas, ktorý môžem využiť nepremýšľaním, a tak som len s gracióznosťou starej kurvy rozohnal posledné zvyšky imaginárneho dymu a sadol si na parapetu. Jasne, že sa zlomila. Ale už nebudem diagnostikovať ďalšie vady. Iba som stručnými a výstižnými slovami odventiloval zacvaknuté genitálie v tektonickom zlome a miernym poklusom vydýchal bolesť. Nie, ani teraz chuť neznášať nevydržala dlho. Asi tak dlho, ako beh po meterapol-širokom kurníku na ôsmom poschodí. Veď niekto ma musel aj poľutovať.

Po chvíľke sebaukájania som si uvedomil, že počujem vrkot svojho verného stehenného ABTronica kdesi hlboko. Nie, jasne že nespadol z balkóna až na zem. Spokojne sa epylepticky krútil o dva balkóny nižšie. Doprial som posvätenému susedovi toľko šťastia, aby si s materskou jednotkou vymenil informácie on, keďže ja som už skutočne nebol v dosahu.

Všetky rušivé elementy boli konečne preč. A vtedy to na mňa prišlo. Večerná chvíľka ticha. Čas, kedy to aj napriek všetkým snahám všetko krásne padá hybnosťou asteroidu na moje gengľavé plecia. Vtedy, keď všetko vidím konečne jasne, lebo mi nič nevypaľuje značky na zrenice ako dobytku, keď som najviac nepripravený prijať krutú realitu odžitého dňa.

Stojím bosý na balkóne pri piatich stupňoch Celziovej stupnice s prištiknutým vtákom, potme v rozťahaných nohaviciach a prepotenej košeli ešte od predvčera, hrajúc sa s oparom, že fajčím, pľujúc na susedov, ktorý mi opravovali minulý týždeň hajzel a púšťali ma na svoj, rozhadzujúc jediný majetok, ktorý mám a opovrhujúc aj tými, čo ešte majú snahu milovať ma.

Neviem si pomôcť. Život je jednoducho na piču.

Zasklené oči ma zasa raz naserú a privedú do nepríčetna ako správnu hysterku. Koketujem s myšlienkou, že tá zasoplená vreckovka matuzalemského veku by mi pomohla, ale pohodlne si zvolím najneznášanejšiu cestu čistého pohľadu. Osolená voda primŕza k lícam a praská kožu pokrytú provizórnym strniskom dvanásťročného chlapca a ja spomínam na to ak0 to bolo mať dvanácť. Dívam sa na mesto gýčovo vysvietené ako Vianočný stromček a spokojne sa týram otázkami, ktoré neznášam. Ich odpovede ale neznášam ešte viac. Prebehnem celý zoznam, čo som si spisoval od takých desiatich rokov, kedy ma svet začal prvý raz podjebávať, a celý opus nechám vyvrcholiť orgazmom hlbokých vzlykov. Až sa zajakávam. Kvalita. Sklopím hlavu a snažím sa presvedčiť sa, že to kvôli tomu oslepujúcemu svetlu všade navôkol, čo mi svieti do očí. V skutočnosti však hypnotizujem zábradlie. A v ruke cítim chlad tej polohrdzavej tetanovej tyčky. Vždy som sa bál výšok, aj keď stojím v hrubých ponožkách, ako vravievali milujúca babka. Ale hovno vedeli, čoho sa ja bojím. Dívam sa do tej tmy na okraj priepasti. A vo mne tak prázdnom na akýkoľvek zmysluplný obsah osciluje s rastúcou tenziou jediná predstava. Sakra klamem, keď vravím, že predstava. Ono to je až príliš skutočné na moje skromné židácke pomery. Cítim, ako padám. A tentokrát asi budem trocha odvážnejší, ale poviem, že viem presne čo cítia tí magori, čo skáču s bungee lanom, aj tí bez lana. Je to akoby najprv skákalo moje svedomie a ja som mal lano priviazané o srdečné chlopne. Miestami tachykardické stavy. Ale namiesto bungee lana používam slučku. Až neobyčajne triezvo si uvedomujem, že koniec je niekedy bližšie, ako by sa mi chcelo zdať. Že stačí jediný nepatrný pohyb a ja som súčasťou nekonečnej tmy v lievancoidnej podobe. Stačí okamih a môžem byť na druhej strane... zábradlia. Sekunda. A možno ani nie tak čas, ako jedna jasná myšlienka. Stačí jediný skutočný dôvod, ktorý by prekryl prádznu kolonku formulára s hlavičkou Zmysel Tvojho Života. Hej, uvedomujem si, že možno blúznim, ale asi je to tá najčistejšia chvíľa v celom nezmyselnom nahánaní sa za cieľmi, čo ma nikdy v skutočnosti netrápili, ktoré iní ohľaduplne nazývajú že život. Lebo mám všetko potrebné, aby som sa konečne rozhodol sám o tom, čo chcem. Lebo je to konečne iba na mne, a nemám žiaden pádny protiargument.

Čo ma na tejto chvíli najviac fascinuje je fakt, že tam dole ešte neležím. Že napriek tej blízkosti, ktorá mi tlačí na centrálnu nervovú sústavu ešte stále stojím na balkóne bosý pri piatich stupňoch Celziovej stupnice s prištiknutým vtákom, potme v rozťahaných nohaviciach a prepotenej košeli ešte od predvčera, hrajúc sa s oparom, že fajčím, pľujúc na susedov, ktorý mi opravovali minulý týždeň hajzel a púšťali ma na svoj, rozhadzujúc jediný majetok, ktorý mám a opovrhujúc aj tými, čo ešte majú snahu milovať ma.

Neviem si pomôcť. Musím sa hlasno rehotať. Život je tak úžasný.