.odkiaľ sa berie tá krv na mojich rukách...?

Každý večer si polovica populácie sadá k svojim televíznym prijímačom aby v 1 hodine odžili hodín 24, lebo život uteká rýchlejšie, ako my stíhame (roz)dýchať. Každý večer sa polovica po svojom turnuse jednodňovej krížovej cesty usádza pred svetlomety médií, aby im vmietli do hláv balzamový prievan osvietenia. Každý večer, dennodenne, polovica populácie úpenlivo sleduje ako trpia iní. Aby ich nehlučne ukrivdené sebecké Ja skryté pod ťarchou ich kríža, ktorý si odkladajú hneď vedľa pohovky, mohlo spokojne dať ďalšieho šľuka dvadsaťštvorky. Ich tŕňová koruna nie je tá najväčšia.

Ja po večeroch sedím na svojom bydle, na tak priestrannom mieste, že až kričím šťastím (akože oxymoron - hej, oxy s Ypsilonom, ako kyslík) a dívam sa na potemnelé vysoké postavy socialistickej doby. V ich nespočetných očiach, čo majú uši ostrejšie ako ich KáGéBéčka sa odráža to isté. Všetky naraz blikocú ďalším plodným večerom, ďalšou dávkou potrebnej drogy. Všetky naraz, ako správni komunisti, nechávajú si do žíl mozgu vtekať to, čo ich už zabilo. A vtedy musím zavrieť oči, aby som si čo najživšie spomenul na Muža, čo nežil a otázku jeho očí.

Bol tak krásny deň, že som si nedokázal predstaviť krajší. Kráčali sme smerom do mesta, isto obšťastniť sa niečím gýčovým, čo nám všetkým doma strašne chýbalo. Ale... Nechápal som, ktorú farbičku zo svojich obľúbených tridsiatich troch modrých na nebi nevidím, aj keď by som bol odprisahal, že všetky. Nechápal som, prečo mi bola zima, aj keď vonku bolo na jeseň celkom teplo.

"Ahojte..."

Ten hlas si vôbec nepamätám. Viem, že znel chrapľavo, viem, že bol hlboký, viem, že znel zahanbene a trúchlivo a zároveň optimisticky a naľakane... ale nech robím čokoľvek, nepamätám sa naň, nepočujem ho. Iba mi prebehne mráz po chrbte.

"Ahoj... "

Nechápal som, prečo mám pocit, že kráčam po zamrznutom jazere a prečo vydychujem paru ako keď mrzne. Nechápal som, čo v tvárach rodičov neviem pomenovať, lebo poznal som ich lepšie ako Abecedu Jána Smreka.

"Ta... ako sa máte...?"

Dotyk tých slov cítim i dnes. Akoby mi ich do tváre vmietal po dávkach ako ujo zmrzlinár. Nepamätám si príchuť zmrzliny, len toľko, že bola jogurtovo studená.

"Ide to... ide... ty...? Dlho sme sa... nevideli..."

Nechápal som, prečo sa otec s mamou uja nepýtajú priamo, len nechajú vetu otvorenú a zvedavosť visieť vo vzduchu. Nechápal som prečo ich úsmev tŕpne v kŕči a prečo ujo kričí utrpením úsmevov.

"Hej... Dlho... Ale už som sa vrátil... zo Zahraničia..."

Dlho som nechápal, teraz si nepamätám.

Jeho meno nie je podstatné, tak ako všetko, čomu kedy meno dal. Lebo svet na jeho meno zabudol, tak ako on zabudol na svet, keď v Zhraničí sedel dlhé roky za to, na čo zabudnúť chcel.
Jedno krásne popoludnie, možno krajšie ako to moje, v ktorom tiež chýbala farbička, aby svet nebol šedavý, alebo o lúč tepla viac, čo by ho pookrial, prestal žiť. Možno stačilo tak málo a on by nebol býval zabudol, aké to je byť človekom.

Bývalý manžel priateľky. Priateľka. On. Traja. Takmer dokonalý deň. Jeden malý byt. Zavreté dvere. Okamih. 77 bodných rán. Priateľka. On. Dvaja.
Svojho času najbrutálnejšia vražda Československa.

Možno si nepamätám presné číslo a možno to je jedno, či by ich bolo 7 a či o 770 viac. Možno si nepamätám čo mal oblečené a možno to je jedno, lebo šaty robia človeka. Nevedel som, čo sa za tými dverami odohralo a neviem to ani dodnes, ale aj to je asi úplne jedno. Možno si ho už nepamätám vôbec, ale pamätám si, čo sa preháňalo mojou hlavou. Kráčal som po ľade, pod ktorým som videl jeho tvár. Ako duša vo vitríne. Ako v krajine krivých zrkadiel, kde je všetko naopak.

"Tak sa majte krásne... a Pozdravte zvyšok...!"

Mal som v hlave kopec otázok, na ktoré nejestvujú odpovede, lebo sa ich ešte nikto nepýtal, aj keď zvedaví sú všetci. Ale odpovede mi nechýbali, presne tak, ako odpovede nechýbajú nikomu. Tie pravé odpovede by som nepochopil. Lebo podstatné sú otázky a to čo za nimi stojí. Lebo podstatné sú fakty a nie nevysvetliteľné dojmy a pocity. Podstatné je kto sa pýta a nie kto odpovedá. Podstatné je, že vo svojej otázke som si ukryl pravdu a v odpovedi hľadám lož. Lebo podstatné je, že sme si všetci sebou istí. Istí, že sa ľady pod nami neprelomia. Amen.

Díval som sa za ním a videl tam seba. Rovnako smutného, rovnako oblečeného, s rovnakým úsmevom. Strateného v svete, ktorý už nepozná(m) a ktorý nepozná... iba otáča chrbát. Obzeral som sa a mal som chuť kričať, aby sa v tom dave neutopil... aby ho ten dav neutopil. Nemohol som. A tak som sa len díval, ako masa hltá a vo svojom neustálom chaose tvorí medzi sebou chodníčky, na ktoré volá tých, čo zabudli cestu domov, keď ich raz nepripravených prepadla nenápadná myšlienka. Keď raz zabudli... A už sa nepamätajú.

Vytiahol som si zips až ku brade a striasol sa zimou, lebo ľady začali okolo mňa praskať a ku mne sa valí ostrostudená voda. Plavím sa ďalej na svojej bárke a vzďaľujem sa k brehom domova. Topiac sa vo vlastných otázkach s nenápadnou myšlienkou kdesi v podpalubí. Skúšam, ako dlho to ľady vydržia.

Dlho som nechápal, teraz si pamätám.

Tú poslednú otázku, ktorú som mal v očiach, keď sa za nami díval.
Odkiaľ sa berie tá krv na mojich rukách?
Či vie, že bola jeho...?