.s.my.le

Neviem rozprávať... tak píšem...
Najprv som si myslel, že napíšem niečo, na čo by som mohol byť hrdý, lebo každý občas potrebuje počuť, že je veľký práve vtedy, keď je najmenší.
Potom som chcel napísať niečo, vďaka čomu by mi odľahlo, lebo každý chce občas nakuknúť nad oblaky, práve vtedy, keď má na chrbte tie najťažšie náklady a štartér na krídlach nie a nie fungovať...
A potom som zas chcel napísať niečo, čo by ma (po)bavilo, lebo každý má občas chuť smiať sa, a to práve vtedy, keď má na to najmenej dôvodov.
No a potom, keď bolo konečne po-tom... potom som si uvedomil, že nechcem písať o niečom... ale o niekom... a že to možno nemusím napísať, aby to bola pravda... a že to nikto nemusí vedieť a aj tak to pravda vždy bude...
Ale tak ako ja som chcel písať, lebo som bol sám, aj keď som bol uprostred davu... písať... spievať... kričať... tancovať... plakať... utekať... smiať sa... maľovať...
...tvoriť...
tak chcem, aby Niekto, kto je v dave vedel, že nebol nikdy sám... a ani nebude...

neviem rozprávať... a mrzí ma to...
nekričím, keď ma niečo bolí... (čo je fayn, lebo by som asi značne liezol ľuďom na nervy... )nekričím, ani keď ma niečo teší... (väčšinou... šak slabá chvíľka sa pritrafí ;)
nekričím, ani keď ma niekto bolí... a ani keď ma niekto teší...
mrzí...
Nerozprávam často, častejšie vnímam, myslím, cítim a ďakujem - sám pre seba, potichu, dúfajúc, že sa to raz dostane do správnych uší... alebo sŕdc... A Niekto si moju modlitbu vypočuje... alebo lepšie - pocíti...
Neďakujem za veci, ktoré si naozaj, NAOZAJ vážim, hoc to tak asi nevyzerá...
To však neznamená, že keď to nehovorím, nie je to pravda...

Ďakujem všetkým svojim strážnym anjelom za to, že ma vždy vidia v dave...
A povedia aký som veľký, aj keď musia klamať... ;)
A rozoženú mraky, aby som bol bližšie hviezdam...
A smejú sa so mnou, aj keď nie je na čom.. ale je prečo... alebo... pre koho...

"Človek nemôže pre druhého urobiť nič lepšie ako to, čo pre neho znamená..."