.ko.NIE!.c

Vyschol som. Presne ako úbohá metlina, na ktorej spočíva môj ostrý zrak v zahmlenom zahľadení už hodnú chvíľu. A keby mnou netriasli "letné dozvuky" alias VKV (rozumej Košický Vietor s nemilým prívlastkom na Veľké Vé), čumel by som na ten životný úspech pestovateľa bonsajov asi večne. Tá jeho zvrásnená agónia zvečnená v kôre pahýľa v presušenej pôde... celý sa v ňom vidím. A tak ma opäť ďalší z extravagantne normálnych popudov dostáva do mojich nálad.

Začíname Bilancovať...

Po roku opäť sedím na svojom utešenom kurníku betónu vysoko nad džungľou modernej spoločnosti ponorenej v hlbokej tme v spánku, poprípade kóme, epileptickom šoku, euforických a iných stavoch ako výsledku zábavy onej modernej civilizovanej spoločnosti... možno nejaký štastlivec aj v orgazme...a možno pri tom nie je sám... každopádne mi je to dnes akosi čudne všetko jedno...

Hej, ešte stále mám milých susedov, ktorých trápim viac ako ja sám seba, ešte stále mám neznesiťeľne hlučnú materskú jednotku, ktorej optimizmus a pozitivizmus ktosi omylom deletol zo systému uz dávno, hej, ešte stále je celý svet na kokot a len ja som Vertaľot... až sa mi do huby tlačí slastný vzdych, že ach, jak fasa mi je... šecko po starom... Bačov Ananás...!

Pár drobností, ako že nemám nohavice, ktoré by som obliekol, lebo zo všetkých som poodstreľoval gombíky letmým nádychom bránicou; že nedokážem prestať jesť aj napriek tomu, že mi to vôbec, ale vôbec nechutí; že mám návaly nálad ako tehotná žena nadopovaná hormónmi, pričom ale vôbec nič necítim, len sa občas jeblo smejem alebo plačem a neviem prečo ani prestať; že dni sa mi zlievajú a ja neviem povedať či je piatok alebo streda a fakt že trojmesačné vakácie sú už akože po expirácii trávim tiež len na tabletkách; že namiesto "exót" moja papuľa vypľuje že "exorcista", namiesto "nacionalista" "nacista" a spomenúť si na slovo "exibičná" bolo nad moje momentálne rozumové možnosti...

Hej, všetko to je fayn, všetko to je sranda... kým vo vás blčí ten démon, to dieťa, jing a yang na ramenách hádajúci sa hej či ne... Vždy ma tieto veci bavili... Svojou banálnosťou, svojou absurdnosťou, irelevantnosťou a zároveň skrytou podstatou čo v tom drieme... Ale teraz je to úplne inak...

Mám pocit, že schnem, aj keď to nie je to ako sa cítim... lebo ja sa už necítim... kastrácia, trepanácia, alebo akékoľvek -sekcie a -tómie... hlava oddelená od duše. Ja už nič necítim, len moja myseľ ešte matne loví v spomienkach, že ako by som asi reagoval... lebo teraz som akože smutný... a teraz sa akože naseriem... Ale nič už nefunguje... ja len prežívam.

Nepíšem si už trápne básničky na kilá, nepíšem ich vôbec, nehrám na klavíri, v hlave už nepočujem svoj symfonický orchester... Nepíšem knihy a nestretávam svojich hrdinov, kdesi sa odsťahovali... Upratoval som a vyhodil som staré veci... už k nim nič necítim... Nepíšem na blog... a keď píšem, je to na piču... iba chabé pozostatky kedysi kreatívneho jedinca...

Posledný výkrik cynického rácia, ktoré registruje, že už mu nič nekladie odpor... žiadne rozpory... žiadne pochyby... žiadna kacírska myšlienka...

Niekto ma zlomil... alebo niečo... ja netuším... žiaden rozchod, žiaden schod, žiadna smrť ani narodenie... Vždy som vedel, že som vetché steblo v silnom vetre... ale bol som to ja... stále ja... vo svojom svete, kde fantázia nemala hraníc a kde všetko bolo tak neuveriteľne zaujímavé, kde každé slovo, každá udalosť, farba, zvuk, vôňa, všetko otváralo milióny možností ako ich chápať, vo svete s mincami čo nemajú len dve strany...

Asi som sa konečne rozhodol... ale vôbec sa mi to nepáči... vôbec... lebo milióny možností sú vždy viac ako jedna... nechcem sa rozhodovať, nemám chuť byť rozhodný, lebo to nie som ja...

Chcem (sa) zas cítiť...


Sedím na balkóne a čumím na metlinu. Neviem ako dlho. Neviem, či je pondelok, alebo sobota. Neviem, či sa zajtra zobudím a je mi to čudne jedno. Bez nadhľadu, bez zvedavosti čo ak...? Dívam sa do priepasti (spoločnosti) podo mnou a necítim nič. Ak by som skočil, bolo by mi to jedno. Ale veci sa nerobia, keď sú vám ukradnuté. Lebo vtedy sa o nich nepremýšľa...

V mysli zaželám všetkým svetlám pokojnú noc a otváram si imaginárny čínsky koláčik...




Človek pochopí čo mal až keď to stratí...

Asi som dospel.