.de(con)štrukcia

Sedím na balkóne a je mi priúzky. Ruky sa mi klepú, celotelová triaška, ale na zimu to asi nezvediem v horúcu augustovú noc. Bude to tou poltreťou nadránom. Nedostatkom spánku. Nedostatkom pokojného spánku. Už siedmu noc za sebou intenzívne snívam. A pod pojmom intenzívne myslím, že sa neustále čosi snažím riešiť. Nemám chuť si pripustiť, že je to len snaha podvedomia vyhrabať sa z tých sračiek, v ktorých si čľapkám v nových žabkách s bezstarostným úsmevom rojka už veky. Teraz okrem dní aj v noci. Ráno sa budím mokrý, ale bohužiaľ len od potu. A unavený viac, ako keď som si líhal. Nevládzem. V mojej hlave niekto zabudol spustené perpetuum mobile, čo neustále rotuje a bráni mi vypnúť. Vťahuje všetky malichernosti tohto sveta a vyrába z nich nesmierne úspešne ďalšie a ďalšie sračky. Núti ma stále dookola myslieť na všetky (úplne všetky!) chyby, ktoré som kedy spáchal, mohol spáchať, skoro spáchal, nespáchal a ešte spácham. Bože, ako nápadne sa to slovo podobá na páchnuť. Lebo tak sa presne cítim. Ako zapáchajúce zbytky trosky. Jednou z ďalších funkcií insomniaku 3000 je, že mi bráni nemyslieť alebo naopak konať. Dívam sa na to, ako si zo seba deň za dňom ukrajujem väčšie a väčšie kusy a vo vnútri vrieskam a šaliem z tej ukrutnej bolesti... a vonku... len chystám nedeľný obed pre rodinku.

Nenávidím ten pocit, keď sa všetko, čo je mnou vnútri búri... nie, nebúri, ale v toľkom chvate neviem nájsť to správne expresívne slovko... keď vo mne vládne dokonalý chaos rastúci geometrickým radom a na povrch sa dostane len nebadaná vibrácia, čo skryje nočná hodina a potoky sĺz, ktoré schnú ľahšie než by mali. Všetko je pokojné. Celý svet a zhon života akoby nebol. Azda si len ja všetko pamätám?!


Nezvládam prijať pravdu takú aká je, lebo neuverím, že sa nevieš zmeniť. Nedokážem uveriť, že ty to nevidíš, že si stratila svoju súdnosť a sebareflexiu. Zdravý rozum. Nechcem vidieť to, čo z teba ostalo, lebo viem, čo v tebe vždy bolo a nezmierim sa s faktom, že to tam už nie je. Nútiš ma pripustiť, že aj pokrytectvo je cesta a ja s tebou bojujem... a tak stávam sa i tak pokrytcom. Nútiš ma konať zlo, ktoré som nikdy nerobil, len aby som ti ukázal, aká si. Nútiš ma ubližovať, presne tak, ako ubližuješ ty, ale mna desí krv na svojich rukách.
Nevládzem.
Nechceš ma pochopiť, snažíš sa ma zmeniť, lebo nedokážeš uveriť, že i toto všetko - čo vidíš i nevidíš - som ja.
A tým mi ubližuješ najviac.



Sme totiž úplne rovnakí.




Pol tretej ráno. Ani živej duše. Ani stopy po minulosti, hocako búrlivej. Navonok. A ja idem prasknúť. Tieňmi včerajškov. Tieňmi zle doriešených záležitostí a záležitostí nedoriešených. Tieňmi, čo vrhajú veci čo ešte len prídu.
Za chrbtom Ten hlas a oči. A slová výčitiek zatínajúce zas hlbšie pod moje očakávania dna citlivosti. Začína mi byť zas priúzko, nebaví ma už tieňohra v betónovej cele. Tak zhasnem vysmievajúci sa mesiac a zovriem odistený granát o čosi silnejšie.
Neviem ako dlho to ešte vydržím. Bojím sa, že o chvíľku to praskne(m).