.m.ona.lisa

Občas je naozaj ťažké vidieť svet taký, aký skutočne je. Bez farebných skiel, bez subjektívneho pocitu, ktorý nám filtruje len odrazené lúče a len našu vlnovú dĺžku. A hoc vieme presne rozpoznávať základné kontúry a rysy a správne identifikovať farby podľa kľúča materskej škôlky, podstata je zväčša skrytá v detailoch, ktoré laikovo oko len tak ľahko nezbadá.

Mnoho ľudí si myslí, že som zasnívaný ignorant žijúci v inom svete. Ale hoci sa my denné sny nevyhýbajú, vnímam. Vnímam všetko. To, čo kto kedy povedal - no podstatnejšie - i to, čo nie. Nepočúvam len slová, ktoré púšťate z úst a nevidím len statočné výrazy tváre, ktorými uisťujete samých seba. Mám o čosi širšie spektrum absorpcie. Lebo svoju pravdu ľudia často nehovoria, len ňou potajomky žijú. Pod povrchom.
Zvyčajne mi môj psychický blok robiť prvé kroky smerom k ľudom, či už úsmev, pozdrav, či dokonca len pohľad z očí do očí, spôsobuje panický strach a ja mám v tom momente chuť zniesť sa z planéty. A i tak bojujem a robím výnimky. Hej, chápem, že za to nezožnem standing ovation. Ale aj malé kroky znamenajú, že kráčam.

Prešli dva mesiace a ja nerozumiem tomu tichu. Nerozumiem, prečo váš rozhovor stíchol keď som prišiel a vaše oči jasne hovorili odíď. Ale ani jedna to nepovedala nahlas, veď ste dámy, len ste slušne pozdravili a pokúsili sa to trápne hutno krájať rečami o počasí. Tma bola! A aj keď som ako gentleman ignoroval vašu zášť, stupidita sa prehliada ťažšie. Sedela si oproti s úsmevom Mony Lisy a tvárila sa, že sa nepoznáme. A asi to tak aj je, keď ešte nemal som tú česť spoznať aj toto tvoje zákutie, čo zatemnieva minulosť a zabúda. Hej, zvaľme to na mňa. Aby svedomiu sa nepriťažilo a hriechy, ktoré ty denne páchaš (i na mne) radšej zamkni na povale. Veď každá princezná má svojho draka. Aby celý svet sa mohol spojiť proti nemu a ostal svätým bojovníkom proti zlu, a nemyslel na svoje úmysly špinavé. Ja som už však na rozprávky pristarý a vidím v princeznách i roztopašné rozmazlence, v drakoch tiež úbohé obete evolúcie. Nie, netvrdím, že mám patent na múdrosť, ale ešte sa vidím jasne v zakalenom jazere.

Len od vrabcov dozvedvám sa, že bola nado mnou zlomená palica a smerom, ktorým som vrhal svoje neokrôchané pokusy zárodku muža prejaviť ľudský záujem "len tak", bez pragmatických dôvodov, už je len chrbát. Tak teraz neviem. A premýšľam, či túto haluz môjho ľudostromu sťali, alebo len zdravie nalomili paraziti.
Nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie. A ja odmietam telepaticky identifikovať presné dôvody, aj keď cítim tvoje negatívne vibrácie už z diaľky. Nebaví ma hra na urazeného, hádaj na čo myslím. Ale aby som bol úprimný, paradoxne ma to nasiera. Prepáč, ale svoje tretie oko zabudol som si doma na poličke. A zmýlila si si kus storočie, môj život nie je dekameron, aj osvecujúca lampička toho hore už má prepálenú žiarovku. Aj keď ja snívam o svetoch, ktoré sú krajšie a o lepších ľuďoch, stále viem, že viem sa zmeniť. A i vďaka tebe musím o pomocných rukách len snívať. Takže ak si myslíš, že máš právo urážať sa a mlčať, čakať, kým sa pohnem, pokojne. Nepohnem sa, keď neviem ktorým smerom, či odkryješ mi mapu je len na tebe. Ver, že vracia sa ti len tvoje veľkodušné prehliadanie mojich nedostatkov. Naoko prehltnuté, ale neodpustené ťažia žalúdok.

Dívame sa na jedno plátno(?)!

...

Otvor oči a povedz mi, čo vidíš... a možno sa naše pohľady stretnú...

Na počiatku bolo slovo. A úsmev Mony Lisy.

Tak teda zač(/ž)nem...

Prepáč...