.nomád

Dívam sa do zrkadla zásadne potme. A zásadne ohliadnutím cez rameno. Lebo vtedy je strach z toho čo uvidím najviac osobný. Bez zbytočného obecenstva. Bez zbytočných spýtavých očí. Nemám totiž odpovede. Nemám vysvetlenia, ktorými by som mohol ich hlad zasýtiť. Mám len svoje stopy v piesku, svoje vrásky, brázdy púšťou. Občas ma desí, že nikdy nespoznám všetky duny a že niektoré tajomné poklady púšte pominú skôr ako k nim dorazia moje znavené nohy. Niekedy sa zľaknem, že piesok je všetko, čo mám. Niekedy je púšť príliš veľká aby som si ešte vedel predstaviť svet za jej hranicami.

Vtedy zastavím a dýcham, kým nezačujem jej hlas. Vánok, ktorý šepká svojim zrnkám príbehy staršie ako on sám, príbehy, ktoré každý malý kúskok kameňa volajú menom a dávajú mu tak vôľu vzlietnuť, že duny znova sťahujú sa bez adresy, brázdia sa nové vrásky. Hladia až zahladia všetky kroky putujúcich akoby ani neboli. Tvár Sahary sa mení a ja v jej zmenách nájdem pevný bod.
Nechám ho nech sa vyrozpráva, nech povie všetko, čo kto kedy putujúc nekonečnou krajinou zasial. Všetky pamäte, všetky osudy, všetky slová prežité v púšti. A vtedy nezáleží kam až siahajú jej okraje, koľko dún ju tvorí ani či nejaké tajomstvá ostanú tajomstvami naveky.

Zasejem kúsok svojej piesne nomáda a nechám ho niesť ju ďaleko, aby i iní mohli žať, tak ako ja. 

Lebo niekedy sú odpovede skryté v tichu, krása vo vráskach, pravda v odraze a cesta za chrbtom. 

Občas si človek musí spomenúť, že nie je podstatné len kráčať pieskom, ale i spievať vetru. Nehľadať iba stopy, ale aj načúvať.

Tak počúvajte, ale počúvajte pozorne, a ja Vám všetky svoje príbehy rozpoviem.

Ja a hlas púšte.