Povinnosť je vo svojej podstate hmota. Materiálna. Uchopiteľná. S vlastnou gravitáciou, do ktorej vťahuje ostatnú hmotu. Nabaľuje sa a rastie. Nikdy neprestane. Hmota nemôže prestať rásť. Nemôže, pretože nemôže prestať pohlcovať. Ani mŕtva, ani tá živá. Až raz pohltí samu seba a ostane iba apetít. A potom prázdno. Hmota je nepominuteľná. Iba ak sama od seba.
Mrazí ma. Mám celkom ľadové nohy. Ale neobujem si ponožky. Nemám dôvod. Mám len chuť - byť bosý. Lebo je leto, v lete sa chodí naboso. A naľahko. V lete je totiž teplo.
Teplo nie je hmota, aj keď tiež nemôže miznúť. Teplo môže utekať. Po vlastných a nechať moje nohy bosé a chladné. Môže tiecť. Môže uniknúť. Ako leto pred zimou. Ako para z čajníka. Aj čaj mi už vychladol. Všetko čo tu zostalo je chlad a hmota. Povinne.
Tak som si ich teda obul. Ale len kotníkové. Prievan medzi dverami a oknom stále chladí. Vlastne to vôbec nepomohlo. Len pribudla ďalšia vrstva. Zbytočne. Len čo sa zašpiní. A prepotí. A potom sa bude musieť prať.
Možno by pomohlo to okno. Zatvorené. To by som ale najprv musel mať dôvod. Možno by tu nebol prievan. Nohy by ale stále chladli. Len o čosi pomalšie.
Takto sa mi aspoň lepšie dýcha. Najlepšie sa dýcha čerstvý vzduch, vyvetraný, svieži. Škoda, že tu nie sú hory. Škoda že je leto, teplo. Prišlo nejak rýchlo. Moje hodiny ale zastali, asi preto. Vždy však lepšie ako tie doma, na stole, čo tikajú ako šialené. Dva razy za sekundu. Ako metronóm. Splašený metronóm. On, ja a nič viac. Zvuk je iba záchvev hmoty. Neviem prečo, ale úspešne sa vôkol mňa v tom prázdne hromadí.
Pribúda. To preto asi tak tikajú. Chvejú sa, len trochu viac hlasne. Hustne. A ťažšie sa dýcha. To preto asi vetrám. Preto mám asi studené nohy. Preto asi, inak neviem. Inak už potom vážne neviem.
Nehrá hudba. Tak neviem načo tie slúchadielka v ušiach. Tlmia okolie, možno. Ten prievan a jeho kroky ukradnutými nohami. Viac počuť vnútro. Zuby keď sa stretnú akoby v dutine hlavy. Aj dych tak zvláštne šuští. Vôbec nie ako prievan. Aj keď aj on kradne, ale on je nutný. Možno aj preto vetrám. Že je to jedno. Kto kradne komu. Teplo stále uniká a nohy pomaly chladnú.
Inak stále nič. Tie ponožky teda. Žiadna zmena. Okrem toho, že zmenili polohu v priestore. Ponožky sú len obyčajná povinnosť. Nikam neodídu. Doteraz ležali na stoličke. Tam, kde predvčerom ostali. Na stoličke. A ešte predtým na posteli. Chvíľu. Po šuflíku. A tam asi týždeň. Osem dní teda, presnejšie. Tam asi hodinky netikali. To len doma, ešte predtým. Vtedy keď sa žehlili, sušili, prali, predpierali. Teda asi sa nežehlili. Ale mohli sa. Bolo by to dosť jedno. Ako s tým oknom. Aj tým ponožkám je to asi tiež jedno. Aj tá žehlička, aj to okno, aj tie hodinky. Oni len zbierajú špinu, kým sú na nohe, ale asi aj to im je jedno. Ako každej hmote. Až sa raz zoderú. Najprv nenápadne na sitko a to potom zmizne. Úplne. Aj celé ponožky. Ostane len apetít. Presne ten, v ktorom sa samé pohltili. Ten po špine a nosení. Nikdy neviem ktoré z toho, lebo jedno ide dovedna s druhým.
Rozmýšľam kto ma tu položil. Kto ma nechal na posteli. Predtým na stoličke. Potom ako som bol doma, pri hodinkách. A kto ma používa. Ktorý apetít. Asi ten, čo sa trasie. Tá hmota, ja, a jej unikajúce teplo. Moje okradnuté nohy. A nájomný zlodej dych. Uniká vrškom. A spodom ide chlad. Ako z okna. Všade do okolia, preč. Ako z planéty. Radiálne, ale hore. To pre tú gravitáciu.
Ja len mením polohu v priestore. A hodinky tikajú. Doma. V inej polohe, toho istého priestoru. A moje nohy chladnú. Ja stále unikám. Teda, len sa trasiem, ja-hmota. Púha hmota nabaľuje. Hltá. často zbytočnosti. Raňajky. Obedy. Večere. Slová. A v nich ich teplo. Činy. Ich úmysly. Ponožky. Svetre. Topánky. Kilometre. Hodiny a roky. Všetko to hltám. Hromadím sa, rastiem. Expandujem a Ja-teplo stále unikám. Nezastaviteľne. Povinne.
A zvučím. Záchvevom hmoty, ako Gitarovej struny. Dôkaz unikajúcej energie, vonkajší prejav vnútornej zmeny (krádeže či úniku, či ako to vlastne bolo...). Alebo je únik vnútorným prejavom hladu. Každopádne unikám. A lámem priestor. Lebo počujem tikanie hodín až šaliem. Vytekám a pohcujem. Som von aj dnu. Tak nejak to bude. Tak nejak, inak už vážne neviem.
Tak preto vetrám. Z povinnosti, asi. Alebo pre únik. Nikdy neviem ktoré z toho, lebo jedno ide dovedna s druhým.
3 komentáre:
ťažko sa žije so splašenými metronomami. a ešte keď sa na to ich Cupito presto jeden nechytá. a tiež, keď jeho chvenie nahlas nik nepočúva. taký viac inštrumentálny ako vokálne-inštrumentálny život.
a inak nakoľko je všetko o bezočivosti a bezohľadnosti by ma zaujímalo. nenájde sa i o tom niečo na balkóne niekde medzi holubími sračkami a koláčmi, ktoré musia trochu vychladnúť?
:D
Mňa by zas zaujímalo nakoľko sa bezočivosť a bezohľadnosť má týkať toho koláča... a nakoľko sračiek na balóne :)
primárne tých sračiek. bezohľadnosť je s nimi často spojená akýmsi spôsobom :-)
inak ešte som ti neblahopriala tak akože úplne a jasne. básničku na servítku by som síce možno zvládla napísať, ale aspoň takto - všetko najlepšie, zvedavosti akurát a akčnosti a spontánnosti minimálne toľko, aby si chodil von aj potom ako sa umyješ :-D , a neprestávaj v žasnúť nad tými maličkosťami, ktoré si málokto povšimne. vieš ako - dobrodružstvo je niekedy len zlé plánovanie.
"Tajomstvo podľa našej reči nie je to, čo sa skrýva - ale to, čo v sebe tají odvahu do zápasu." - napísal D. Tatarka v knihe písačiek pre moju inú verziu
Zverejnenie komentára