.RasTiEM.,|?)

Už dlhú dobu smútim a oplakávam prázdno vo mne.

Ale dnes... dnes som si čosi konečne všimol.

Rastiem.

Možno to nie je práve tá moja hviezda, za ktorou som hodlal rásť... ale už rastiem. Konečne. A rast je produktívna činnosť, tak načo zastavovať biochemické cykly, keď sa konečne metabolizmus pohol. Rastiem... he... smiešne.

V náhlom návale znepokojenia, záchvate úzkosti, smútku a samoty, zdesenia, prezerám si prachom zašlé obrazy vtedajšieho dieťaťa čmárané narýchlo, rukou, prstami. Pozerám sa na ne a strácam sa. Žiadna technika, žiaden poriadok, žiaden cieľ. Iba obrazy. Emotívne, smiešne, plné tej detskosti, plné svojho maliara, plné sveta okolo neho.

Žiadna technika... dokonalý obraz.

Dívam sa a vo mne sa zas hýbu staré spomienky, na miestach, kde bývali rany ma šteklí fantóm, ale len tak symblicko-nostalgicky. Dívam sa zas tými očami, ktoré nepoznaly rozdiely, hoci ich videli. Zas mám pocit, že svet je úžasné miesto a moja predstavivosť sa farebne preháňa ako jesenný vietor. Opäť verím, že všetko má svoje dôvody, všetko má zmysel. Dívam sa a plačem. Konečne. Konečne tak ako kedysi. Konečne správne.

Dívam sa a verím... he... smiešne.
Sám seba sa pýtam otázky, ktoré pokryl prach presne tak, ako plátno. Sám sebe staviam prekážky a opäť mám nutkanie myslieť si, že niet takej, čo by ma zastavila. Rozpamätávam sa na pocity, ktoré kdesi hlboko statočne nepovšimnuté vyhasínajú ako jas farieb. Kdesi hlboko, v mojej starej ulite, ktorá bola nekonečne nemenná, orechovej škrupinke, v ktorej som bol pánom vesmíru.

Hlboko... he... smiešne. Tam som nebol už dávno.

Pozriem sa do zrkadla. Hľadám v ňom toho detského maliara.

A vidím len Vás.

Miloval som tak veľmi, že nevšimol som si to chlapčisko, ako snaží sa vyhovieť Vašim predstavám a byť tým, čo chcete.

Miloval som tak veľmi, že uniklo mojej pozornosti, kedy z lásky na diaľku stalo sa semienko novej bytosti, nového baobabu, čo ma opantáva a zväzuje.

Miloval som tak veľmi, že uveril som planému hadovi a jablku, čo by utíšilo môj hlad.

Utíšilo.

A potom ostalo len ticho.

Možno prišiel čas pochopiť staré pravdy, ktoré dieťa nepotrebuje rozoberať intelektom, lebo chápe. Možno prišiel čas postaviť sa opäť na druhú stranu skla. Možno prišiel zas čas zakrvaviť si ruky a predsa sa na svet usmievať.

Možno by som sa mal zase stať tým, kým som bol.

Možno zas používať tri body častejšie... možno... a nechať vety otvorené...

Možno by som mal znova nevedieť a predsa chápať...
Byť nerozhodný a predsa voliť dobré cesty...

Niesť kríž a neargumentovať, nevyjednávať, nevyhýbať sa, neklamať sa.

Lebo what if...?

Možno je čas zbaviť sa vašich predsudkov z vecí čo stretávam a vašich životných cieľov, ktoré musím splniť, vašich starostí o budúcnosť a vašeho strachu z neúspechu a zas len milovať, veriť a báť sa len strašidiel pod posteľou, mesiaca a o Vás, pekne z diaľky.

Alebo...?

Rastiem...

he...

smiešne.

Ja, ktorý si vždy bol istý, že nevyrastie.