.hém-ing.way

V kostole hore na kopci zvoní niekoľko ton chladného kovu s takou ľahkosťou, že mám podozrenie, že i oceľ po dlhých rokoch zabudnutia ešte vie byť sarkastická o ľudských osudoch. Kiežby moje srdce vedelo byť v tak sviežich rytmoch potemnela. Pozriem na hodinky a pulz je v normále, tak mi odľahne. No bytie neustáva a mocnie. Podídem k oknu a cestou mi praská, od prstov nožných až po lebeň. V nepatrnom odraze dobrých časov vidím uprostred tlejúcu guľu, čo som dnes zmeškal, topiacu sa v horizonte a hneď vedľa vztýčený varovný prst k nebesám nad zmenšeninou sveta a jeho chronické odbýjanie. Kto je bez viny, kamoško, pomyslím si a otáčam metaforu kostolného ukazováka jeho smerom, teraz je rad na tebe.

Upravím si šticu, aby nepripomínala mi ako zúbožene ma necháva po každom slastnom styku vlastná lenivosť a rukou prehrabnem pomaly rastúcu s.tŕniskovú corollu čo mi z hlavy spadla o kus nižšie než by radila móda Pontia Piláta. Do dvoch trojok ešte ďaľeko, tak sa zatiaľ popod fúzy môžem vysmievať takýmto pokusom, aj keď komiksovo smutné oči ma asi vždy prezradia. Padám, klesám, dna nikde zatiaľ. Tak si vychutnám aspoň naskytnutý nadhľad.

Na stole rozohrniem pomaly ožívajúce riady vychladnutých večerí a chaos simulovaného intelektuálneho života a kriesim k životu najvernejšieho priateľa ostatných dní, s ktorým síce nespávam, ale budím sa i zhasínam dni. Dotýkam sa ho častejšie ako čohokoľvek živého, pousmejem sa v duchu a rozmýšľam nad našou spoločnou budúcnosťou. Najvtipnejšie je, že aj hreje, a len za malý dúšok zo zástrčky. Koľký bohém, neviazané vzťahy bez perspektívy, raz na to iste umriem. So zelenou vílou na pleci, spomeniem si, načiahnem sa a už sajem z bezodnej šálky a do údov pomaly prinavracia sa život.

Odejem sa do svojho dekadentného plášťa z vetra a po svete preletím sa zvedavosťou straky. Mierne po záruke, ani blýszko(s)t už ju nedonúti podísť bližšie. Vo vlastnom balkónovom hniezde potom obzerá(m) si včerajšie spomienky h/v-írenia a premýšľam nad skončeným dneškom, či jeho osud bude rovnaký. Takto to asi nepôjde ďalej, myslím racionálne a cítim, že zajtra budem mať rovnaké otlaky.

Vrátim sa k oknu, v ktorom sa s pribúdajúcou tmou vonku vidím stále jasnejšie. Zanevrel som na svet dávno, tak ako on na mňa už dávnejšie, ale občas neubránim sa otázkam starých strák, čo ma donútilo začať nenávidieť za dôvody, ktoré nútili ma milovať. Zvony už len rezonančne vo mne dozvukujú, na ulicu Březinovu priplazil sa za mňa klavírista dážď. Nemám rád melancholické nocturno s otáznikmi miesto nôt. Je čas prestať... a máš na to odvahu? Premýšľam, koľko krvi ešte prelejem, kým spasím tento svet a koľko, kým seba. Krvi sa bojí len ten, kto ju neskúsil. A zas svedomie indikuje zlý pocit, že stal som sa tým, čo ma donútilo zmeniť sa. Chvala pánu bohu, že neumrelo (ako tvrdia ostatní) a mláti ma o dušu. Aspoň dôkaz starej doby v novom svete slepého s váhami a mečom.

Mláti do krvi, ale krvi sa bojí len ten, kto ju neskúsil a krváca len ten, kto ešte má z čoho.

S pribúdajúcou tmou vonku sa vidím stále jasnejšie.

Počkám si, kým zažnú pouličné osvietenie...

...a odoberiem sa h.r(i)ešiť.

Ako dlho musí človek padať, aby dopadol?