Utekám, moknem, potím.
V malej izbe bolo pritesno pocitom dvoch ľudí čakajúcich čochvíľa ďalší prírastok. Tak som si zbalil svoju dušu v nulách a jednotkách prevedenej foneticky do vzducho-tesnej dimenzie a utekám.
Už dlho som nemokol, strašne dlho, zaspomínam, až mám pocit, že sa zo mna zapráši. Zabudol som už aj, čo to znamená. Môže človek prestáť hodiny pod sprchou, nepochopí. Musel som utekať občerstviť si pôžitky detských čias a tak moknem.
Je veľmi únavné vymykať sa fyzikálnej podstate sveta, že všetko je v neustálom pohybe, hoc sa to nezdá. Zacnelo sa mi za miestami mimo tohto sveta, pokoja, a tak utekal som dobehnúť ho a navodiť Einsteinovi dojem, že na chvíľu stojím. Dýcham kyslík, luxusný dovoz zo stratosfér, premáham sa a potím. A hladina endorfínov stúpa na úroveň melanchólie.
Utekám, moknem, potím.
A on zažne.
Nestihol som moment kedy, aj žmurkajúci delay-time má premyslený, svet mi núka v obrazoch cez osvedčenú optiku. On zažal, dážď ustal a všetko sa kúpe druhý raz. V svetle. Možno aj tom, čo bolo na počiatku, možno v tom, čo zostane po nás. Ale je ho tak veľa.
Miloval som vždy pocit, keď po mne stekala ozajstná svätená voda, lebo vedel som, že v každej posiela mi kúsok seba. Miloval som to, lebo vedel som, že v tom nie som sám.
V malej izbe bolo pritesno pocitom dvoch ľudí čakajúcich čochvíľa ďalší prírastok. Tak som si zbalil svoju dušu v nulách a jednotkách prevedenej foneticky do vzducho-tesnej dimenzie a utekám.
Už dlho som nemokol, strašne dlho, zaspomínam, až mám pocit, že sa zo mna zapráši. Zabudol som už aj, čo to znamená. Môže človek prestáť hodiny pod sprchou, nepochopí. Musel som utekať občerstviť si pôžitky detských čias a tak moknem.
Je veľmi únavné vymykať sa fyzikálnej podstate sveta, že všetko je v neustálom pohybe, hoc sa to nezdá. Zacnelo sa mi za miestami mimo tohto sveta, pokoja, a tak utekal som dobehnúť ho a navodiť Einsteinovi dojem, že na chvíľu stojím. Dýcham kyslík, luxusný dovoz zo stratosfér, premáham sa a potím. A hladina endorfínov stúpa na úroveň melanchólie.
Utekám, moknem, potím.
A on zažne.
Nestihol som moment kedy, aj žmurkajúci delay-time má premyslený, svet mi núka v obrazoch cez osvedčenú optiku. On zažal, dážď ustal a všetko sa kúpe druhý raz. V svetle. Možno aj tom, čo bolo na počiatku, možno v tom, čo zostane po nás. Ale je ho tak veľa.
Miloval som vždy pocit, keď po mne stekala ozajstná svätená voda, lebo vedel som, že v každej posiela mi kúsok seba. Miloval som to, lebo vedel som, že v tom nie som sám.
A teraz, po tom, čo zmyl prach z odloženého detstva, dlhej cesty, kníh a vo mne konečne ustal vír znepokojenia...
On zažal.
On zažal.
A zo mňa stal sa diamant.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára