...ja.to.zvládnem.

Dobojované. Olovené guľky dažďa prestali vyklopkávať chaotický rytmus bojových bubnov a ja odkladám svoj deravý dáždnik a chuť brániť sa im. Dobojované. Pomaly svitá. A ja dýcham postbúrkovú arómu, čo eletrizuje pľúca. Zvláštny pocit. Sloboda. Chutí však inak, ako si ju pamätám.

...ale ja to zvládnem.

Obzriem sa po iporových stenách balkóna a vidím odtlačky svojich nechtov v nesúrodých obrazoch avantgardy, aká tu ešte nebola. Imaginárnych ohorkov v imaginárnom popolníku také kopy (a kopa je vraj 60), že by toľko imaginárneho dechtu zabilo i koňa. Imaginárneho. Hedera zožltnutá živorí, plaziac sa z balkóna o poschodie nižšie s prosbou o azyl, aj na slepačiu letku som celkom zabudol, pripomína mi ju v okamihu len suchý kurinec praskajúci pod nohami. Snáď im je niekde dobre, niekde v teplých krajoch.

Bola to krutá vojna, hovorím si, keď prstami prechádzam po zhrdzavenom zábradlí a moje nociceptory gratulujú pudu sebazáchovy. Dlhý rok som sa snažil zvíťaziť tam, kde som prehral skôr ako som vôbec začal. Bola to krutá vojna, vravím si, keď sa dívam cez rozbité sklo zásteny a pri tom v duchu premýšľam, ako banálne zanedbateľne môj kurník musí vyzerať tam zdola, z ciest a chodníkov skutočného sveta, v nekonečnom zástupe jemu podobných betónových kráľovstiev, cieľ vnútorných svetov, ktoré na ulici nestretneme. No i tak mi to nepríde málo, nech sa Vám zdá čokoľvek. Áno, bola krutá. Ako každá. A i ako každá, zbytočne dlhá, no nie zbytočná.

Naučil som sa veľa vecí. Robiť ťažké rozhodnutia, to pre začiatok. A robiť chyby, ako hneď ďalšie v poradí. Vôbec na to nie som hrdý. Ani na fakt, že zdolávanie následkov a kľučkovanie v sieti motýlích krídel mi nejde ešte viac. Aj keď sa stále držím presvedčenia, že som nebol stvorený pre život v tomto univerze, kým nenájdem cestu do toho správneho, neprestanem veslovať.

...lebo ja to zvládnem.

Myslím, že všetko to bolo priam nevyhnutné. Nie, vlastne to viem. Tak ako už aj to najpodstatnejšie - neospravedlňovať sa. Nemrhať svojou energiou sejbou v zemi nikoho skropenej krvou, tam, kde nikdy okrem bolesti nič nerástlo. A hoci mi trvalo dlho, dnes už viem aj to, že putá zväzujú a ak ich je priveľa, tak je človeku priúzko.

Prvý raz to bolelo.A bolieť to bude stále, pretože tnem do živého.
Ale ja to zvládnem.

Hoc mi budú chýbať líšky a malí princovia, dýcham ľahšie. A aj keď mám s každým sladkým nádychom pocit, že všetko odznie preč a ja jednoducho začnem znova... jazvy po putách, hocako dobre kryté pod šatami plnia svoju úlohu memient. Začínam úplne nanovo... tak naozaj nanovo. A do chodidiel sa vracia starý známy vnem - kamenistá cesta.
Ale ja to zvládnem.

Dobojované. Ešte raz sa obzriem a chrbtom naposledy prebehne mi mráz zahnaný prvými lúčmi nového dňa. Pomaly svitá. A ja dýcham. Postbúrkovú arómu, čo eletrizuje pľúca. Zvláštny pocit. Som znova voľný. A i keď si chcem sľúbiť, že už nikdy nebude tak, ako bolo ostatný rok, v duchu sa len potichučky modlím a s nepatrným úsmevom upieram pohľad kamsi za horizont.

Je čas nechať sa ísť ďalej.

Ja to zvládnem.

A bodka.