.p.jeseň

Ja len, že mi je dnes fasa. Zas som počul svoj orchester. Neviem čo hrali, lebo len chvíľu, ale vracia sa. Vraj je to znakom blížiacej sa schizofrénie. Hmm. Nech. Hlavne, že sa zas vnímam. A tak mi napadlo, že som nakoniec len neštastný vyliečenec opustený svojim druhým ja. Dávalo by to stále vačší zmysel ako akákoľvek logická zdovodnenina. Aj dnes o 6:47 som bol na seba naštvaný, že som príliš čerstvý na to, aby som si mohol ospravedlňovať neúčasť na cvičení neúnosným komatickým spánkom. A hoci argumentácia v prospech želaného nie je nikdy problém, nejak som i tak vstal. Bohvie prečo. Možno to je tým tlakom. Možno som len zle spal. Každopádne milujem jeseň. Farby. A to svetlo. Niektoré dni babieho leta ma nútia veriť, že svetlo sa narodilo na jeseň. A potom tie hmly. A námraza. A čľapanky. A vietor. Odporný studený vietor. A následné bezvetrie. Jeseň je tak rozpoluplná, až nie je. Extravagantná. A melancholická. Umiera, a i tak žiari. Všetko má svoju úlohu a plní význam, len sa nesmieš dívať príliš zblíka, brať to príliš osobne. Nádherný celok.
Tak nič, ja zas idem nasadzovať obojky svojim neposlušným démonom a kúsok ich prevetrať, veď vonku je tak magicky krásne, že aj dych vidieť.

Ach, ja len tak, že dnes je fasa :)

P.S.:Milujem, ako vždy rastie moja chuť používať uo a široké a práve vtedy, keď sedím za neslovenskou klávesnicou...