streda 14. novembra 2012

.h.lásky

Občas, keď konečne všetko stíchne a ja môžem spokojne ohluchnúť, spomeniem si na tvoj hlas. Neviem čím to je, lebo nič mi ťa nepripomína, nikdy ani nemalo prečo. Neexistujúce fotky celkom vyťahalo svetlo a čas medzičasom založil nový film. Aj tá jedna, čo bola neprežila sťahovanie... asi. Tak ako miliardy drobností, čo sa mi všade len povaľovali... už si ani nedokážem spomenúť čo presne. Iba nejaké čínske pero si pamätám... ale neviem už prečo.
Všetko to zmizlo. Celistvosť. To, čím som kedysi žil. Spomienky na detstvo, ich kontinuita. V mojom živote z teba neostalo nič. Tak ako zo všetkých bežných samozrejmostí každodenna. Mám chuť cítiť sa previnilo, ale neviem už nájsť dôvod. Ja si ťa naozaj nepamätám.
A potom, keď občas všetko stíchne a ja môžem spokojne ohluchnúť, aj tak si spomeniem na tvoj hlas, nič iné. Akosi vo mne vtedy asi uviazol. Celý, úplný. A tak premýšľam či by mi ešte znel rovnako. 
Ticho, ktorým hovoríš. Tvoje úplné bezpečné ticho.

3 komentáre:

Eliza povedal(a)...

bože, to je smutné, fakt to takto funguje?
inak, perfektné motto na tvojej cover fotke, pravdive :)

Unknown povedal(a)...

ticho je fajn, ja by som zaviedla iniciativu na podporu mlcania v spolocnosti

.Tibi povedal(a)...

neviem, či "funguje", ale stáva sa to, aspoň mne...
Inak vďaka, Eliza :)

Mel, ja mám pocit, že ľudia vedia mlčať až príliš dobre, len timing im nejde...