Všetko to zmizlo. Celistvosť. To, čím som kedysi žil. Spomienky na detstvo, ich kontinuita. V mojom živote z teba neostalo nič. Tak ako zo všetkých bežných samozrejmostí každodenna. Mám chuť cítiť sa previnilo, ale neviem už nájsť dôvod. Ja si ťa naozaj nepamätám.
A potom, keď občas všetko stíchne a ja môžem spokojne ohluchnúť, aj tak si spomeniem na tvoj hlas, nič iné. Akosi vo mne vtedy asi uviazol. Celý, úplný. A tak premýšľam či by mi ešte znel rovnako.
Ticho, ktorým hovoríš. Tvoje úplné bezpečné ticho.
3 komentáre:
bože, to je smutné, fakt to takto funguje?
inak, perfektné motto na tvojej cover fotke, pravdive :)
ticho je fajn, ja by som zaviedla iniciativu na podporu mlcania v spolocnosti
neviem, či "funguje", ale stáva sa to, aspoň mne...
Inak vďaka, Eliza :)
Mel, ja mám pocit, že ľudia vedia mlčať až príliš dobre, len timing im nejde...
Zverejnenie komentára